Na svete existuje viac ako 150 rôznych plemien a typov koní. Vývoj každého z nich bol ovplyvnený zásahmi človeka. Zdomácňovanie so sebou prinieslo selektívne šľachtenie a v mnohých prípadoch aj kvalitnejšiu potravu. To umožnilo koňom lepšie sa vyvíjať. Rástla ich veľkosť i sila. Najviac však kone ovplyvnila práca, ktorú od nich ľudia vyžadovali. Podľa nej sa postupne vyvíjali jednotlivé plemená. Tí chovatelia, ktorí potrebovali využívať kone na nosenie ťažkých bremien, ich šľachtili na silu, zatiaľčo iní, ktorí hľadali rýchly dopravný prostriedok, ich šľachtili na rýchlosť. Pri popise koní sa dnes používajú termíny chladnokrvník a teplokrvník, ktoré nemajú nič spoločné s teplotou. Ako chladnokrvníci sa označujú ťažké ťažné plemená, o ktorých sa predpokladá, že sa vyvinuli z prehistorických koní severnej Európy. Teplokrvníci sú ľahším jazdeckým typom koňa.
K domestikácii prvých stád koní došlo asi pred 8.000 rokmi niekde na pomedzí Európy a Ázie, kde sa príbuzní predchodcovia koní (Equus caballus) preháňali na otvorených trávnatých pláňach. Avšak prvé pokusy o využívanie koní na jazdenie sa datujú až do obdobia spred 5.000 rokov. Výskumy zaoberajúce sa štúdiom genetického materiálu koní ukazujú, že k zdomácneniu dochádzalo vo viacerých oblastiach Euroázie naraz a týkalo sa rôznych typov divých koní. Predpokladá sa, že k najcharakteristickejšiemu typu primitívneho predchodcu koňa domáceho sa typovo približuje divý kôň Przewalského (Equus ferus przewalskii), ktorý sa v súčasnosti vďaka úspešnej re-introdukcii ešte vyskytuje v polodivom stave na mongolských stepiach. Existujú dôkazy, že kone boli najskôr chované na mäso, než sa začali trénovať ako pracovné zvieratá. V období rokov 3500 - 2500 p.n.l. sa v oblasti Euroázie rozšírila závislosť ľudí na domestikovaných koňoch, ktoré sa v tomto období používali predovšetkým na prepravu a vo vojne. Prvý dôkaz domestikovaných koní v Číne sa datuje do vlády dynastie Yin v neskorej dobe bronzovej a približne v rovnakej dobe sa s koňom zoznámili aj Indický subkontinent a severná Európa.
Dôkazy o domestikácii koňa pochádzajú z troch rôznych poznatkových oblastí:
• Prvé vychádzajú z informácií o zmenách v kostre a zuboch koní.
• Druhé si všímajú geografický výskyt koní, najmä ich objavenie v regiónoch, kde predtým
žiadne divoké kone neexistovali.
• Posledné údaje sú zozbierané z archeologických nálezísk, obsahujúcich najrôznejšie
artefakty, obrázky alebo iné dôkazy o zmene ľudského správania voči koňom. Zahŕňajú
napr. konské pozostatky pochované v ľudských hroboch a pod. Najstarší dôkaz o
zdomácnení koňa mimo regióny, kde sa prirodzene vyskytoval, možno nájsť v skorých
maľbách koní ako ťažných zvierat na starovekom Blízkom východe cca z rokov 1800 p.n.l.
Na obrázkoch vidno zapriahnuté kone ovládané pomocou kruhov v nose. Štúdie morfologických znakov žijúcich zvierat porovnaných s fosílnymi pozostatkami viedli k hypotéze, že kone boli domestikované v jednej malej oblasti veľkých euroázijských stepí, pravdepodobne niekedy okolo polovice piateho tisícročia p.n.l. Najstaršie archeologické dôkazy domestikácie pochádzajú zo Samarskej kultúry a tvoria ich kusy konských kostí a zubov, nájdené v ľudských hroboch pri strednom toku Volgy. Podľa jednej z hypotéz práve táto kultúra zodpovedá indo-európanom.
Vedci dnes rozoznávajú tri prototypy koní, ktoré neskôr zdomácneli:
• teplokrvné poddruhy, alebo tzv. "lesný kôň" (equus ferus silvaticus), ktoré sa vyvinuli do
neskoršej formy nazývanej niekedy aj equus ferus germanicus. Predpokladá sa, že tento typ
prispel k vývoju teplokrvných koní severnej Európy, rovnako ako neskorších ťažných koní,
napr. ardénskeho koňa.
• ťažné poddruhy - malé, statné, zavalité zvieratá s hustou srsťou, ktoré sa vyvinuli v severnej
Európe. Boli adaptované na chladné a vlhké prostredie. Do istej miery pripomínali dnešné
ťažné kone a dokonca aj Shetlandského ponnyho.
• orientálne poddruhy (equus agilis) - vyššie, štíhle, ušľachtilé a odolné zvieratá, ktoré sa
vyvinuli v západnej Ázii. Adaptovali sa na teplú, suchú klímu. Tento poddruh je považovaný
za praotca moderného araba a akhal-teke (achal-teke).
Podobne ako pri pôvode koňa je dnes ešte veľa nejasností aj pri rozdelení koní na jednotlivé plemenné skupiny. Aj tu sa vyskytuje niekoľko hypotéz. Jednu z tých, ktoré sú všeobecne akceptované, vypracoval viedenský zoológ a paleontológ Otto Antonius. Ten rozdelil plemená domácich koní do týchto skupín:
• skupina koní mongolských
• kupina koní východných (orientálnych)
• skupina koní západných (okcidentálnych)
Dnes už ťažko nájdeme skutočne divoké kone, i keď je stále mnoho koní, ktoré žijú vo voľnej prírode. Väčšina z nich, ako napr. mustangy Severnej Ameriky a austrálske brumby sú v skutočnosti kone, ktoré boli kedysi domestikované, ale ušli a začali žiť a rozmnožovať sa v divočine. Aj camargueské poníky v južnom Francúzsku sa voľne potulujú, ale všetky ich vlastnia ľudia. Ako výrazne človek zasiahol do vývoja koňa možno názorne vidieť na najmenšom koni, ktorého dnes poznáme predovšetkým z prostredia cirkusov. Je ním falabella, pôvodne vyšľachtená v Argentíne. Výška tohoto mini-koňa dosahuje v kohútiku iba 80 cm.
Len dva nikdy nedomestikované "divoké" kone prežili z historických čias až dodnes. Už spomínaný kôň Przewalského (eguus ferus przewalski) a tarpan (eguus ferus ferus). Tarpan vyhynul koncom 19. storočia a kôň Przewalského je kriticky ohrozený. Vo voľnej prírode vymrel počas 70. rokov 20. storočia, ale v 90. rokoch bol navrátený do dvoch rezervácií v Mongolsku.
V súčasnosti neexistujú žiadne genetické originály prirodzene divokých koní, okrem koňa Przewalského. Zaujímavosťou je, že tento kôň, ktorý má 66 chromozómov, na rozdiel od 64 chromozómov moderných domestikovaných koní, sa môže krížiť s domestikovanými koňmi a splodiť plodné potomstvo. Je teda zrejmé, že je s koňmi bližšie spríbuznený než napríklad osol. Napriek tomu však genetické dôkazy naznačujú, že kone Przewalského pochádzajú z euroázijských stepí, teda z inej genetickej skupiny, než z ktorej vzišli moderné domestikované kone.
Fotogaléria
Zdroj textu: Dejiny jazdectva