Knižnica   ::

     Skutočné priľnutie je však niečo viac ako len skrátenie oťaží a postavenie hlavy koňa. Priľnutie je spojenie koňa s jazdcom. Nie len spojenie huby a rúk, ale celého tela koňa s celým telom jazdca. Nie je teda závislé od postavenia hlavy koňa, ako si niektorí mylne predstavujú alebo ako niektorí tréneri tvrdia. Ak vám tréner tvrdí, že pre nadobudnutie priľnutia si musíte skrátiť oťaže - vymeňte trénera. 

     Priľnutie je jednou zo základných častí tréningovej pyramídy. Túto pyramídu si treba predstaviť ako schody k úspechu, ktorým je zhromaždenie koňa. Nemôžete vystúpiť na schod priľnutia, pokiaľ ste neprešli schodmi takt, uvoľnenosť a kôň na oťaži. Občas sa stane, že sa jeden zo schodov, ktorými ste prešli, začne rozpadávať. Napríklad začnete strácať uvoľnenosť alebo takt. V takom prípade sa musíte vrátiť a napraviť, čo sa pokazilo. 

          K tomu, aby dráha priľnutia nebola narušená, významným spôsobom prispieva jazdec. Ten musí sedieť vyvážene a uvoľnene. Nesmie strácať rovnováhu v sedle, ani mať otvorené bedrá (rozumej uzavretý sed jazdca, ktorý má špičky smerom dopredu, nie von od koňa, ktorého kolená priliehajú k sedlu, stehenné svaly sú uvoľnené a bedrá vo svojich kĺboch smerujú dovnútra, akoby sa chceli uzavrieť), pretože každá takáto chyba sedu preruší tok energie potrebný pre pôsobenie pomôcok. Ak je sed príliš tuhý a nedáva priestor chrbtovému svalstvu koňa na neobmedzený pohyb, vzniká kôň, ktorý sa pohybuje len nohami a chrbát má zatuhnutý.
          Zároveň svaly brucha musia byť primerane napnuté, zatiaľ čo krížová oblasť je uvoľnená a sed (panva) priestupný pomôckám. Pokiaľ nemá jazdec sed priestupný, nasledujúci pohyb koňa, nemôže existovať priľnutie. Pokiaľ je trup (brucho) jazdca uvoľnený a nie je v správnom napnutí, začne pohlcovať všetkú energiu, ktorá prichádza od koňa a preruší jej tok - opäť priľnutie nemôže existovať.
          Ruky jazdca sú pružné, schopné uzavrieť sa (zadržať) aj otvoriť (povoliť) a schopné vnímať pohyb koňa. Pokiaľ má jazdec ruky tvrdé a "mŕtve", rovnako tvrdé a mŕtve bude aj priľnutie, nech sa zdá na pohľad akékoľvek. Jazdcove prsty pružia spolu s pohybom huby koňa, pretože ruka jazdca má byť pokojná vzhľadom k hube koňa, nie vzhľadom ku kohútiku koňa (!). Keď je ruka jazdca strnulo a za každú cenu držaná na jednom mieste, v bode nízko nad kohútikom, kôň do nej naráža hubou a vzniká v ňom napätie, aby sa týmto nárazom ubránil - opäť neexistuje priľnutie.
          Keď vám tréner niekedy povie ,,ešte nemáš spojené ruky so sedom", znamená to, že jazdíte koňa na oťaži, prevažne rukami, ale nie v priľnutí a znamená to, že vaše telo ešte nie je synchronizované tak, aby bolo schopné nerušiť koňa v jeho pohybe. 

          Nestále priľnutie, narušované napätím jazdca či koňa, či strácaním kontaktu jazdcovej ruky s hubou koňa, je ako zlý telefónny signál. Počujete každé tretie slovo a poriadne ani neviete, čo vám dotyčný na druhej strane chce povedať - môžete len hádať a takmer isto dôjde buď k nedorozumeniu, alebo mu zložíte, pretože takáto komunikácia nemá význam. Rovnako je to aj s koňom. 

         Preto by mala byť ruka jazdca vždy prítomná, avšak pokiaľ nie je nutná jej angažovanosť, tak aspoň pasívne. Ruka je totiž ako tyč pre baletku, ktorá balancuje na špičke. Určitú chvíľu je schopná stáť na špičke bez držania sa a sama, potom však môže na sekundu, dve, stratiť rovnováhu. V takej chvíli položí ruku na tyč, bez toho, aby sa jej musela chytiť, len obyčajným dotykom opäť nájde rovnováhu a opäť sa jej môže pustiť do chvíle, kým ju nebude znova potrebovať. Rovnako by mala fungovať aj ruka jazdca pre koňa. Kôň sa pohybuje v určitej rovnováhe, pokiaľ mu ju nezoberieme našim neuváženým (alebo uváženým?) jednaním a neskrátime mu príliš krk, ktorý funguje ako balančná tyč a vďaka ktorému má kôň lepšiu rovnováhu. Taktiež môže kôň stratiť rovnováhu aj kvôli jazdcovi, ktorý si na sekundu inak sadne alebo jeho ťažisko sa posunie. Vtedy by mala byť k dispozícii ruka jazdca, o ktorú sa kôň na chvíľu oprie, ale len v zmysle opäť nadobudnúť rovnováhu a ďalej sa pohybovať sám, v ľahkosti. Takto vyzerá spolupráca a harmónia medzi jazdcom a koňom. Nemá to byť direktívne vedenie rukou, ktorá znásilňuje hubu koňa alebo ignorácia koňa a opretie sa do rúk. Ruka jazdca má byť na dosah vo chvíli, kedy ju kôň potrebuje, ale v prípade, že ju nepotrebuje, mu nemá nijak vadiť. 

      Čím budú tieto sily vyrovnaniejšie a svaly (flexori - ohýbače, extenzori - naťahovače) rovnomernejšie rozvinuté, tým bude kôň ľahší a vyrovnanejší a to bez ohľadu stupňa výcviku.

          Takže neplatí, že správna dĺžka oťaží má byť krátka alebo tá, vďaka ktorej má kôň hlavu na kolmici (prípadne až za ňou). Správna dĺžka oťaží závisí od stupňa aktivity koňa a flexii jeho zadných nôh. Čím viac podšľapujú pod telo a čím viac sa ohýbajú vo svojich horných kĺboch, tým viac sa kôň zaguľacuje a to vedie ku skráteniu absolútnej vzdialenosti huby koňa od rúk jazdca. Horná línia koňa však musí ostať stále čo najdlhšia. Pokiaľ sa skráti, kôň nemôže používať krk ako balančnú tyč a bude ho nosiť prevrátene. Teda sa prehne v chrbte a nepodsadí zadok. Aby mohol jazdec "len skrátiť oťaže" a stále zachovať priľnutie a uvoľnenie koňa, musí byť schopný sedom a holeňami aktivovať zadok koňa a podsadiť ho. Jazdec má mať pocit, že pri každom kroku kôň naťahuje svoju hornú líniu a nie skracuje. 

Je hlúpe si myslieť, že kôň, ktorý nemá hlavu v určitom postavení, nie je na priľnutí. Kôň môže mať hlavu výrazne pred kolmicou a stále môže výborne reagovať na pomôcky jazdca, ktoré bez prerušenia prechádzajú celým jeho telom až do zadných končatín. 

Niekto tvrdí, že kôň na obrázku nie je na priľnutí alebo že je nad oťažou. To, či je alebo nie je na priľnutí, nie sme schopní posúdiť z fotky. Z fotky sme schopní posúdiť len to, že je kôň uvoľnený a v rovnováhe, čo je jeden zo základných faktorov pre existenciu preľnutia. 
Ten, kto si myslí, že je kôň nad oťažou, pretože nemá hlavu na kolmici, sa veľmi mýli. Ruka jazdkyne na fotke je vyššie ako huba koňa a teda nemôžno tvrdiť, že je kôň nad oťažou.