Knižnica   ::   Seriál: Najčastejšie chyby nás, jazdcov

Veľa jazdcov sa bojí svojich rúk. Boja sa nimi pohnúť kdekoľvek, hlavne, nech sú tesne nad kohútikom, dole. Ako často počúvam na jazdiarni: ,,Ruky dole!" Je to skutočne o tom? Mať ruky dole? A kedy je vlastne ten správny čas mať ruku naozaj poklesnutú? Odpovede nájdete v nasledujúcich riadkoch. 

Základné pravidlá uvedené v smerniciach FN o použití rúk jazdca môžeme zhrnúť takto: Držanie rúk: Päste sú zavreté, primerane ohnuté palce tlačia oťaže ľahko na ukazovák. Pozícia: Ruky sú nesené tak vysoko, aby predlaktie - oťaže - huba koňa tvorili priamku. Dávanie pomôcok: Jazdec môže oťažami povoľovať, zadržovať, vydržovať, varovať a pôsobiť do strany. Pomôcky oťažou sa môžu dávať len v spojení s pomôckami sedom a holeňami. 

Myslím, že táto definícia je pomerne dobre známa. Je však nutné upozorniť na to, že drezurne obrázky ukazujú vždy kone s korektnou stavbou tela, ktoré sú na oťaži, línia nosa je na kolmici. Nikde nenájdeme obrázky koní s menej dobre alebo dokonca vyložene zle stavanými krkmi. To môže znamenať dve veci: buď zle stavané kone nie sú hodné toho, aby boli riadne jazdené - čomu sa mi nechce veriť, alebo sa táto téma obchádza, pretože oficiálny systém nepozná žiadne skutočné riešenie. Pritom v práve v takých problematických situáciách by mohol najlepšie dokázať účinnosť svojej metódy. Pokiaľ jazdec drží oťaže zavretými päsťami a pritom má nízko ruky, spôsobí to, že sa surový kôň, ktorý sa pohybuje v prirodzenom držaní tela, sa bude ihneď brániť, pretože taká ruka bude pre jeho hubu predstavovať fixný bod a bude ho nútiť do veľmi tvrdého priľnutia. Výsledok: Kôň sa zúfalo pokúša dostať nad oťaž (tu "profesionáli" odporúčajú rôzne pomocné oťaže, čo je nezmysel). Od začiatku tak vzniká medzi koňom a jazdcom uzavretý kruh konfrontácií. Ako si môžeme vytvoriť cit v špičkách prstov, keď máme zavretú päsť? Vôbec nijak. S boxerskými rukavicami je možné zahrať na bubon alebo klaksón, ale na gitaru alebo klavír? Nemožné. 

Vydržujúcu pomôcku oťažami používa jazdec vtedy, keď ide kôň proti alebo nad oťažou. Robí ju tak, že ruka pevne zavretá v päsť zostane na mieste a vydrží tlak koňa na udidlo tak dlho, pokiaľ sa kôň neodrazí od oťaže a nestane sa ľahším v ruke. Súčasné napnutie chrbta a podporujúca holeň sú predpokladom pre vydržujúcu pomôcku oťažou. (Učebnica jazdectva a vozatajstva, diel 1, str. 78) 

Z týchto citátov je zrejmé, prečo autoritatívne použitie rúk vždy musí byť podporené podporujúcimi pomôckami. Ide o to, že dozadu pôsobiace ruky je nutné kompenzovať, aby kôň vôbec išiel dopredu. Okrem toho, že je také pôsobenie rozporuplné, spôsobuje otupenie citlivosti koňa na holene. Išlo by to ľahšie? Prestaňte na svojom bicykli stláčať brzdu a nebudete potrebovať tak silno - a k tomu zbytočne - šliapať do pedálov. Či už ruka "vydržuje" alebo "zadržuje", čím je nižšie, tým viac pôsobí na jazyk. Jazyk je však silne prekrvený orgán pretkaný mnoho nervami, ktorý je pokrytý sliznicou, a preto je nanajvýš citlivý. Kôň si ho podľa situácie vytiahne hore, stranou vystrčí z huby alebo položí cez udidlo, len aby ho chránil pred pôsobením ruky jazdca. Jazdec chce týmto chybám postavenia jazyka zabrániť a väčšinou siahne po jednoduchom alebo kombinovanom nánosníku, ktorý je špeciálne skonštruovaný tak, že je možné utiahnuť ho na doraz. Takéto nánosníky nemajú žiadny iný účel len potlačiť prejavy protestu koňa a zakryť perverzné pôsobenie ruky, ktorá hubu koňa neustále znásilňuje. Používanie týchto prostriedkov taktiež svedčí o logike nátlaku. Aký je to dialóg, v ktorom jeden hrubým spôsobom niečo požaduje, zatiaľ čo druhý je umlčaný náhubkom! Samozrejme, jazdec radšej uverí tomu, že jeho kôň má "zlú hubu", než aby pochyboval o svojich jazdeckých zásadách. Ono je jednoduchšie vymeniť udidlo, nánosník alebo pomocné oťaže, než zmeniť pôsobenie vlastných rúk... Koni neostáva nič iné, len sa zarolovať, aby sa vyhol bolesti a škrípať zubami, aby dal nejak najavo svoj protest.

Vráťme sa teda k chybám konkrétne, ktorých sa jazdci dopúšťajú v domnienke, že robia všetko správne, len kone sú "zlé". Sú to: 

• ruka dole vo fáze, kedy jazdec alebo kôň ešte nie je pripravený

• ťahanie ruky dozadu, namiesto skutočného vydržania/zadržania• ruka pokojná vzhľadom ku kohútiku a nie vzhľadom k hube koňa! 

 • ruka - nepriateľ koňa 

Prvý bod je veľmi typický nie len pre nemecký štýl jazdenia, ale skôr by som to nazvala pre moderný štýl jazdenia. Mať hneď ruku dole od prvej chvíle, pretože takto je to na obrázkoch v časopisoch a takto to vidíme na súťažiach. Je nutné uvedomiť si, že kone, ktoré sú na vysokých súťažiach a ktoré sa aj objavujú na fotkách v časopisoch sú kone, ktoré prešli výcvikom krok po kroku (dúfam). To znamená, že jazdci ich začínali jazdiť s rukou vyššie položenou, aby ruka pôsobila do kútiku huby koňa a nie na jazyk a aby sa vyhla zbytočnej bolesti, ktorú by relatívne mohla spôsobiť. Po rade uvoľňujúcich cvičení a cvičení na rovnováhu, kedy kôň ovláda svoje telo s jazdcom v sedle a váha je viac na zadku ako na predku, potom príde na rad poklesnutie ruky a korektné postavenie hlavy koňa, ktoré je výsledkom dlhodobého tréningu. A to vidíte na súťažiach. Druhý bod spomína ťahanie ruky dozadu. Veľmi často objavujúce sa dokonca aj u jazdcov, ktorí sami seba považujú, alebo sú považovaní inými, za dobrého jazdca. Často vídam jazdcov "držiacich sa huby koňa". Je to znak jazdcovej nerovnováhy a neprofesionality. Ruka musí byť voľná, schopná komunikujúca s hubou koňa a jemná. Predstavte si, že vám dám do jednej ruky 100 kíl a do druhej 105 kíl. Len veľmi ťažko budete vedieť určiť, ktorá ruka je viac zaťažená. Ale ak vám dám do jednej ruky kilo a do druhej 3 kilá, budete celkom iste vedieť určiť ťažšiu ruku. Rovnako je to aj s koňom. Pokiaľ ho neustále silno ťahám za hubu a zrazu potrebujem potiahnuť o čosi viac, kôň bude sotva schopný rozoznať, čo sa mu snažíte naznačiť. Ale pokiaľ bude vaša ruka jemne pôsobiaca, vo chvíli keď to nie je nutné takmer nijak, a zrazu zadržíte/vydržíte, celkom isto to kôň včas postrehne a zareaguje. Aké jednoduché :) 

Tretí bod a teda pokojná ruka, ale vzhľadom k hube, je veľmi často zamieňaná za pokojnú ruku vzhľadom ku kohútiku. Veľmi často vídam ruku, ktorá nepohne ani o piaď, čo je vo svojej podstate správne, ale v skutočnosti je to len akési napodobovanie toho, ako by to malo vyzerať - a to je ruka pokojná vzhľadom k hube. To znamená, že ruka sa môže mierne pohnúť a prispôsobiť pohybu huby koňa, pokiaľ je to v danú chvíľu žiadané. Ruka by pre koňa nemala znamenať nepriateľa, ale čosi, na čo sa môže kôň spoľahnúť. A tu sa dostávam k štvrtému bodu: ruka - nepriateľ koňa. Ľudia zvyknú "stratiť nervy" a potrestať svojho koňa vo chvíli, kedy ich neuposlúchne alebo neurobí to, čo sa od neho očakáva poťahovaním rúk zo strany na stranu alebo cuknutím do huby. Veľká chyba jazdca! Ako som už spomínala, kôň má ruke dôverovať, nemá sa báť dať hlavu na kolmicu a uvoľniť sa. Ale ak mu budem čas od času spôsobovať naschvál bolesť rukou, ako môžem od neho očakávať, že jej bude veriť? Nebude. Je to jazdcova zodpovednosť ovládnuť svoje emócie a primerane naznačiť koňovi, že to nie to, o čo ho žiadal a cvik opraviť, aby si to zapamätal. Vždy pristupovať ku koňovi s láskou, to je moje heslo. 

Ako dostať koňa na oťaž a na kolmicu? 

Určite nie ťahaním koňa za hubu alebo zaviazaním mu hlavy dole. Týmto postupom spôsobíte len napätie vo svaloch koňa, jeho nechuť s vami spolupracovať a zlý pocit z tréningu. Nakoniec aj vás začnú bolieť ruky z neustáleho ťahania. Aby sa dostala hlava koňa na kolmicu, musíte tomu venovať dostatok času - presne toľko, koľko konkrétny kôň potrebuje. Dosiahnete to mnohými uvoľňovacími cvikmi a cvikmi na rovnováhu. Je ich nespočetne veľa a určite ich nájdete aj tu medzi článkami (poznámkami). Kľúčom k správnu postaveniu koňa je jeho zadok! To znamená, že musí byť voľný v bedrových kĺboch a schopný zaťažiť zadok, pričom v tejto polohe musí byť schopný vydržať určitý čas, aby dokázal odľahčiť predok a nadobudnúť rovnováhu - vtedy stačí uvoľniť rukou koňovi tylo aktivovaním žuvacieho svalu. Jemne zapôsobite do kútikov huby koňa a dovediete ho k žuvaniu, čím uvoľní množstvo menších či väčších svalov v krku a hlava mu padne do požadovanej polohy. Teda, nie je to také ľahké, ako ťahanie koňa za hubu, ale je to oveľa príjemnejšie pre koňa, kôň z toho nebude mať zlý pocit a je to pravá drezura.