Len čo sa človek bližšie zoznámil s koňom, uvedomil si, že mu môže toto robustné a silné zviera, ktoré navyše dokáže rýchlo bežať, výhodne poslúžiť v bojoch. Predpokladá sa, že využitie koní vo vojenstve sa objavilo pred viac ako päť tisíc rokmi. Najstaršie dôkazy o koňoch jazdených vo vojne sa však datujú až z obdobia medzi štvrtým a tretím tisícročím p.n.l. v Eurázii. Existujú rozdielne názory na to, či sa vo vojenstve používali kone najskôr na jazdenie, alebo sa najskôr zapriahali. Nepriame dôkazy však naznačujú, že človek sa na koňa najskôr posadil, až potom ho využil ako ťažné zviera. Napriek tomu niektorí historici pripomínajú, že staroveké kone boli v porovnaní s dneškom príliš nízke na to, aby sa na nich jazdilo, a tak sa museli iba zapriahať. Iní historici naopak argumentujú tým, že aj človek v staroveku dosahoval nižšiu výšku ako v dnešných časoch.
Kým jazdenie sa podľa historických dokumentov začalo približne medzi štvrtým a tretím tisícročím p.n.l., prvý známy záznam o využití koní na ťahanie bojových vozov v staroveku pochádza až z druhého tisícročia p.n.l. Sumerské ilustrácie boja z 2500 p.n.l. zobrazujú akýsi typ koňovitého tvora ťahajúceho vozy. Do roku 1600 p.n.l. sa vďaka vylepšenému dizajnu postrojov a aj samotných bojových vozov stali vozy vo vojenstve bežné predovšetkým na starovekom Blízkom východe.
Veľkými zmenami prešla v období staroveku kavaléria. V tých dobách v oblasti strednej Ázie existovali kočovné kmene, ktoré jazdili na koni v prvých primitívnych sedlách a pravdepodobne boli i vynálezcami strmeňa (tvoril ho len jednoduchý kožený remeň so slučkou na konci). Z tohto obdobia pochádza aj jedna z najstarších zachovaných príručiek jazdectva - práca Kikkuliho Mittanského, ktorý bol konským majstrom chetitského kráľa Sepupuliama niekedy okolo roku 1360 p.n.l.
Doba železná fandila ozbrojeným jazdcom. Kone tohto obdobia boli stále relatívne malé, o 20 - 60 cm nižšie ako dnes, napriek tomu sa úspešne používali v ľahkej kavalérii po mnoho storočí. Z histórie sú známe taktiky nomádskych lučištníkov, bojovníci na koňoch akými boli Scyti, Huni a Vandali neskorej rímskej antiky, Mongoli, ktorí podnikali invázie do východnej Európy v 7. - 14. storočí n. l., moslimskí bojovníci 8 - 14. storočia, americkí indiáni v 16. - 19. storočí - tí všetci demonštrovali efektivitu ľahkej kavalérie.
Okolo roku 1200 p.n.l. sa jazdectvo ako nový spôsob individuálnej prepravy rozšírilo do Egypta, a okolo rokov 800 - 700 p.n.l. sa dostalo i do Grécka, kde došlo prostredníctvom vojenského jazdectva k jeho rozvoju a zdokonaleniu. Postupne, ako sa vyvíjali formálne taktiky kavalérie, objavovali sa aj nové tréningové metódy. Okolo roku 360 p.n.l. napísal grécky dôstojník kavalérie Xenofón prvú príručku jazdectva - ,,extenzívne pojednanie o jazdectve" (Peri Hippikes), ktoré sa dodnes pokladá za základ moderného jazdectva. Ďalším dôležitým centrom vývoja sa stal neskôr i Rím, ktorého armády boli nútené osvojiť si tento spôsob boja po porážkach s Kartágincami a Hanibalom. Efektivita koní v boji sa tiež neporovnateľne zlepšila vylepšeniami v technológii, vrátane už spomenutému vynálezu sedla, ale aj strmeňa a neskôr kantára.
Kone veľmi vyhovovali bojovým taktikám hlavne kočovných kultúr zo stepí centrálnej Ázie. Niekoľko východoázijských kultúr extenzívne používalo kavalériu a bojové vozy. Moslimskí bojovníci sa spoliehali na ľahkú kavalériu vo svojich ťaženiach v severnej Afrike, Ázii a Európe začínajúc 7. a 8. storočím nášho letopočtu. Európania používali niekoľko typov vojenských koní v stredoveku a najznámejsším ťažkoodenýcm kavalerijným bojovníkom tých čias bol obrnený rytier.
S nástupom rytierskeho spôsobu boja v stredoveku však došlo k dočasnému úpadku jazdeckého umenia. Používané boli ťažké plemená koní, ktoré boli ovládané hrubou silou namiesto využitia drezúrnych prijazďovacích techník. Kone v stredoveku sa od moderného koňa líšili vo veľkosti, telesnej stavbe a plemene a boli v priemere menšie. Boli tiež viac súčasťou spoločnosti než je tomu dnes, keďže v tom čase boli nepostrádateľné nielen vo vojne, ale aj v poľnohospodárstve a doprave. V dôsledku toho sa vyvinuli špecifické typy koní z ktorých mnohé v dnešnom svete nemajú moderný ekvivalent.
S ústupom rytierstva a vzostupom strelných zbraní vo vojenstve sa opäť stala prominentom ľahká kavaléria, používaná rovnako v európskom vojenstve ako aj pri dobývaní Ameriky.Napriek tomu, že bol kôň vždy považovaný za ušľachtilé zviera, vo vojne trpel rovnako ako ľudia. V známej bitke u Waterloo padlo 30 000 koní. Až v druhej svetovej vojne začal kôň, predtým neodmysliteľný prvok armády, strácať na význame v konkurencii s obrnenými vozmi a tankmi.
Veľké ríše boli vybudované na chrbtoch koní.
Fotogaléria
Zdroj textu: Dejiny jazdectva