Za počiatok éry stredovekých rytierov sa považuje doba vlády Karla Veľkého (Franská ríše, doba vlády: 768-814).
V stredoveku boli kone zriedkavo rozlišované podľa plemena, ale skôr podľa využitia. To viedlo k označeniam ako "chargers" (bojové kone), "palfreys" (jazdecké kone), ťažné kone alebo nákladné kone. Označovali sa aj podľa miesta pôvodu, napr. "španielske kone" a pod. Taktiež boli obľúbené mimochodné kone. Vieme, že ich obľuboval už Július Caesar a snažil sa ich chov v Ríme presadzovať. Dôležité vlastnosti, ktoré sa doboví chovatelia snažili u koní dosiahnúť, boli hlavne mohutnosť, primeraná rýchlosť, tvrdá stavba, ľahká jazditeľnosť a dobrý pracovný charakter. Obľúbenými sa nakoniec stali andalúzsky žrebci, ktorí boli krížencami s chladnokrvnými kobylami z Francúzska, Anglicka a Nemecka. Vynikajúce vlastnosti priniesli do stredovekého chovu taktiež kone ukoristené pri križiackych výpravách do Orientu. Vojnové kone boli energické v útoku a veľmi rýchle v obratoch, ale často im chýbala vytrvalosť a tak sa niekedy stávalo, že pod unikajúcim rytierom kôň padol a toho potom nepriatelia zbavili života, pokiaľ sa mu nepodarilo utiecť.
Na dobových kresbách nemôžeme prehliadnuť mohutné telá koní. Často na ich mohutnosti pridáva ťažké brnenie, kedy celá výstroj vážila približne 45 kíl. Neskôr sa pancierovanie koní zvyšovalo a tak mohol kôň niesť na svojom chrbte aj váhu 217 kíl (vrátane jazdca a jeho výstroje).
Rytieri jazdili zásadne len na žrebcoch. Využitie kobýl sa považovalo za rytiersky priestupok. O tejto skutočnosti hovorí ľudové príslovie: "Ak chceš byť šťastný v láske, chovaj žrebca, ktorý je rýchly v preteku a statočný v boji". Rytier musel byť znamenitým jazdcom, ale patrilo k základným povinnostiam každého z nich mať odborné poznatky ohľadom výcviku, chovu a liečenia. Svojho koňa rytier sám vychoval aj obsadol. Sám ho krmil, ošetroval, dokonca držal svojmu štvornohému partnerovi nohy pri kovaní, pokiaľ ho však nevedel sám podkuť.
Výrazné technologické pokroky v jazdeckom vybavení, často prebraté od iných kultúr, umožnili viditeľné zmeny vo vojenstve aj poľnohospodárstve. Zvlášť dôležitými pokrokmi v stredovekej spoločnosti bolo vylepšenie dizajnu pevného dreveného sedla rovnako ako príchod strmeňa.
Obdobie renesancie znamenalo pre jazdectvo nový rozmach, opäť v súvislosti so zmenou bojových techník. Používanie strelných zbraní si vyžadovalo vysokú pohyblivosť, obratnosť a prijazdenosť koňa, ktorý by bol schopný reagovať i na jemné pokyny jazdca. V tomto období boli v Taliansku vytvorené prvky vysokej jazdeckej školy.
Vojny v minulosti predstavovali pre kone oblasť, v ktorej sa ich význam uplatnil na dlhé stáročia. V bojoch sa používali kone rôznych typov a veľkostí, v závislosti od formy vedenia vojny. Použité druhy koní sa líšili podľa toho, či boli osedlané alebo zapriahnuté a či boli používané na prieskum, útoky kavalérie, výpady, komunikáciu alebo zásobovanie. Naprieč históriou hrali kone, rovnako ako muly a somáre, rozhodujúcu úlohu aj v zásobovaní armád na bojovom poli.
Po priemyselnej revolúcii primárne využívanie koní u vojska, ale i v mnohých iných oblastiach (poľnohospodárstvo, doprava...) ustúpilo a do popredia sa dostala športová jazda ako forma relaxu. A v tejto forme jazdectvo existuje dodnes.
