Ako som listovala knihou Omyly modernej drezúry, narazila som na veľmi zaujímavú časť. Píše o histórii nízkej ruky v jazdectve a hneď mi bolo jasné, že z toho bude nový článok. Niečo také tu nesmie chýbať.  

V dnešnej drezúre sa jazdcovi, ktorý jazdí s nízkou rukou, s požehnaním systému všetko odpustí, zatiaľ čo tí, ktorí v pravý čas ruky zdvihnú, sa odsudzujú - to všetko v mene učenia La Guérinièreho. 

"Nikdy sa nesmie snažiť zdvihnúť koňa vyšším postavením ruky." (Diel 1, str. 169) "Dielo (La Guérinièreho) korunujúce poznatky tejto epochy vytvára ešte dnes základ systému, ktorý je smerodajný pre vzdelávací postup Viedenskej španielskej školy." (Diel 2, str. 10) "Prácu na kruhu používa k uvoľneniu stuhlosti koňa. Veľmi si pochvaľuje prevlečky a obnosok." (Diel 2, str. 11) (Učenica jazdectva a vozatajstva) 

Pozrime sa ešte raz a podrobnejšie na vyššie uvedené citácie: 

Použitie pomocných oťaží?

Napriek tomu, že sa prevlečky pripisujú Newcastlovi, sú všadeprítomné na rytinách Riedingera a vo Viedni boli zavedené Maxom von Weyrotherem, nepopisuje La Guérinière pomocné oťaže ani autoritatívne nánosníky a neuznáva všetky riešenia, ktoré spočívajú vo využití technických častí výstroje: 

Tvrdím, že udidlá, ostrohy a remene neprinášajú úžitok, nie je nič okrem vlastných prostriedkov jazdca. 

Čo sa týka ,,kruhu": La Guérinière doporučoval predovšetkým "quaré" (štvorec) a "volte", tak sa vtedy nazýval štvorec, na ktorom sa jazdilo na dvoch stopách. 

V žiadnom prípade nevzpriamovať predok rukami?

La Guérinière k tomu píše: 

Výška ruky určuje obvykle výšku hlavy koňa. Preto je potrebné pri koňoch, ktoré nosia hlavu nízko, držať ruky vyššie než obvykle, aby sa vzpriamili (...). 

Doslova je vo francúzskom texte: ,,La hauteur de la main règle ordinairement celle de la tête du cheval", čo presne odpovedá vyššie uvedenému prekladu. Je zaujímavé, že v nemeckom preklade ,,Reitkunst" od J. Daniela Knoella (1817), teda nemeckého prekladu diela ,, L'École de Cavalerie" je táto veta preložená zle. Píše sa tu: ,,Výška ruky je obvykle daná výškou hlavy koňa." Ani v novšom preklade od Benta Branderupa e Eberharda Kerna (2000) nie je táto chyba opravená: ,, ... v akej výške má byť ruka, to normálne závisí na tom, ako vysoko nesie kôň hlavu." 

Ďalšia citácia: 

Stihlo leží len na pyskoch a nie na ďasnách, brada je celkom chránená. Je to vhodné pre vzpriamenie takých koní, ktoré si ľahajú do rúk, idú príliš nízko a bránia sa. 

Nízka, nehybná ruka?

Z knihy La Guérinière: 

Prvá pomôcka, teda povolenie ruky, aby kôň mohol ísť dopredu, je pohyb sprevádzaný poklesom ruky a miernym vytočením nechtov von. Druhá pomôcka, teda pozdvihnutie ruky, sa vykonáva tak, že sa ruka blíži k telu a dvíha sa s nechtami trochu natočenými dohora. Táto druhá pomôcka slúži k tomu, aby sa kôň zastavil, aby sa dala demi-arrêt, alebo aby sa zacúvalo. 

Francúzsky výraz ,,soutenir de la main" doslova znamená, ako bolo vyššie napísané, ,,pozdvihnúť ruku". V roku 1817 bol však preložený ako ,,das Anhalten der Hand" a teda ,,zadržať ruku". V preklade Branderupa/Kerna sa dokonca uvádza ,,das Anhalten des Pferdes mit der Hand", čo znamená ,,zadržať koňa rukou". 

,,En levant la main" znamená ,,keď sa ruka vedie nahor", bolo preložené v roku 1817 ako ,,indem man die Hand steigen lässt", čo znamená ,,keď sa ruka nechá zdvihnúť". V roku 2000 to bolo nahradené výrazom ,,indem man die Zügel annimmt" a to je v preklade ,,keď sa skrátia oťaže". 

,,Soutenir la main" sa dá preložiť skôr ako ,,podržať zospodu", kde ,,sou" je ,,zospodu, odspodu" a ,,tenir" je ,,držať, podržať". Napriek tomu, že doslovne to neznamená zdvihnúť ruky, dá sa to tak chápať. 

Zaujímavé, ako sa rokmi a prekladateľmi menili výrazy a ich význam. 

Z týchto citácii vyplýva, že kôň poslušný na ruku je taký kôň, ktorý ju vo všetkých pohyboch nasleduje. 

Stále napnutie oťaží?

Pravá ruka uchopí oťaže nad ľavou rukou, ľavá ruka oťaže trochu povolí, takže pravá ruka bude cítiť udidlo; nakoniec ľavá ruka oťaže celkom pustí, pravá ruka poklesne na krk koňa a kôň tak bude celkom slobodný a voľný. Tento posledný spôsob povolenia rúk sa nazýva descente de main - poklesnutie ruky. 

Táto veta bola v preklade Branderupa/Kerna bez vysvetlenia vyškrtnutá. La Guérinière ďalej popisuje: 

(...) jedna z najjemnejších a najužitočnejších pomôcok jazdeckého umenia. 

To teda doporučuje La Guérinière ako skúšku rovnováhy a ľahkosti: vykonáva sa demi-arrêt (pôsobenie nahor), ruka sa nechá poklesnúť a kôň zostane ,,na čestné slovo" voľný. Jeden z portrétov majstra, zhotovený Parrocelom, ukazuje tento postup celkom zreteľne:  

Len trochu ohýbať nízkou rukou?

Na rytinách môžeme vidieť kone, ktoré majú výrazne ohnutý krk. Okrem toho skice, ktoré Parrocel kreslil priamo na mieste, ukazujú, že jazdci počas práce ohýbali koňovi krk do strany až o 90 stupňov a to zdvihnutím ruky (viď obr.). Táto analýza nám hovorí celkom jasne: Medzi formuláciou FN a pravidlami La Guérinièreho panuje nezhoda na celej čiare. Pokiaľ by moderná drezúra chcela La Guérinièreho kategoricky poprieť, tak by to nemohla urobiť lepšie!

La Guérinière nie je jediný, ktorý doporučuje vzpriamenie krku a zdvíhanie rúk. Vyplatí sa zoznámiť s citátmi rôznych starých majstrov: 

Xenophon (400 p.n.l) 

,,Ak chcete mať vojnového koňa, ktorý svojimi nádhernými schodmi na seba púta všetku pozornosť, nemôžete ho ako brzda ťahať za hubu a používať ostrohy a bičík, teda používať tie prostriedky, o ktorých si väčšina ľudí mysli, že prepožičajú jeho koňovi lesk. (...) Pokiaľ však niekto prinúti koňa ísť na voľných oťažiach, vzpriamiť krk a od hlavy ho vyklenúť, potom mu umožni robiť presne tie veci, z ktorých sa raduje a na ktoré je pyšný." 

Charles Du Paty de Clam (1744-1782) z ,,La Science et l'Art de l'Equitation", slovensky Teória a prax vyššieho jazdectva 

,,Nie všetky kone pochádzajú z rúk prírody s tak dobrou telesnou stavbou, že ich jazdecké umenie najrýchlejším spôsobom privedie k peknému držaniu tela." ,,Nakoniec sa k tomu priblížime, keď koňovi dovolíme, aby niesol nos vysoko s otvoreným tylom: V tomto držaní tela nehrozí žiadne nebezpečie, pokým je krk vzpriamený a kôň ho nesie sám, pretože nos vždy dostatočne padne dole." 

Ludwig Hünersdorf (1748-1813) z ,,Anleitung zu der natürlichsten und leichtesten Art Pferde abzurichten", slovensky Návod, ako najprirodzenejšie a najľahšie vycvičiť koňa 

Z kapitoly O spôsobe, ako koňovi ohnúť hlavu a krk dovnútra: ,,(...) zdvihne jazdec svoju ruku stálym a vzrastajúcim tlakom nahor a trochu zdvihne koňovi hlavu a krk. Toto deň za dňom postupne opakuje, až môže kôň krk zdvihnúť tak vysoko, ako je ho zvyknutý nosiť (...)" ,,Pokiaľ jazdec stiahne svoje ruky dozadu a nahor, aby vzpriamil predok, tak ich musí, hneď ako dosiahol požadovaný účinok, postupne opäť vrátiť späť do východzej polohy, aby oťaže zase získali svoje pôvodné napätie." 

 François Faverot de Kerbrech (1837-1905) z ,,Dressage méthodique du cheval de selle d'après les derniers enseigments de Baucher", slovensky Metodická drezúra jazdeckého koňa podľa posledných odkazov von Bauchera. 

Z kapitoly Povolenie dolnej čeľuste: ,,Jazdec drží v každej ruke jednu stihlovú oťaž a začne hlavu a krk koňa, ak je to nutné, pomocou demi-arrêt dvíhať čo najvyššie. Prinúti ho potom k otvoreniu dolnej čeľuste obojstranným a stálym polonapnutím oťaží zdola hore a spredu dozadu tak, že udidlo bude pôsobiť len na kútiku huby." Z kapitoly Ako sa musí vzpriamovať krk: ,,Pokiaľ kôň inklinuje k tomu, že necháva klesnúť krk, musí jazdec podržať zápästie veľmi vysoko, vyššie než uši, ak je to nutné, pokým kôň v tomto držaní ľahko nepovolí čeľusť." Z kapitoly O poklesnutí ruky: ,,Ak je kôň ľahký v rukách a jeho hlava je dobre postavená, ľavou rukou otvoriť a pravou, ktorá drží koniec zviazaných oťaží, nechať klesnúť až na krk." 

Waldemar Seunig (1887-1976) 

V diele ,,Am Pulsschlag der Reitkunst", slovensky Na tepe jazdectva, doporučuje autor k náprave koňa, ktorý je mŕtvy v hube a nechce povoliť dolnú čeľusť, zdvihnúť vnútornú oťaž až k ušiam. Bohužiaľ sa nepokúša tento jav vysvetliť, celé to ostáva na úrovni šikovného triku. Je to škoda, pretože keby zašiel až k základným princípom, mohol zovšeobecniť tento postup, ktorý je typický pre Baucherovu druhú metódu. 

Luis Seeger (1799-1860) 

Jeho najznámejší jazdecký portrét nerobí reklamu práve nízkej ruke, autoritatívnemu nánosniku alebo prehnanému vyklenutiu tyla! 

Môj záver

Čo z toho všetkého vyplýva? Že rokmi a najmä chybnými prekladmi sa úplne zmenil význam viet starých majstrov. Niektoré dôležité vety boli dokonca vyškrtnuté, iné boli preložené úplne chybne. Na základe týchto zlých prekladov došlo až k úplnému nepochopeniu významu ,,nízka ruka" alebo ,,poklesnutá ruka", ktorá v myšlienkach starých majstrov predstavuje posledný bod vo výcviku koňa, len akýsi dôkaz toho, že je kôň vycvičený. Starí majstri v tejto polohe nepoužívali ruky ako pomôcky, práve naopak, v nízkej polohe ostávala ruka pokojná a nehybná a kôň reagoval len na pomôcky holeňami a váhou jazdca. V dnešnej dobe však jazdci dávajú ruky čím ďalej tým nižšie, prečo, veľmi ani nevedia. Neuvedomujú si, že ruka dole je len posledným uistením sa, že je kôň narovnaný, v rovnováhe a poslušný a na konci všetkých koncov takáto ruka úplne púšťa a uvoľňuje koňa - to znamená, že ruka v žiadnom prípade nepôsobí na hubu. Naopak, dnešní jazdci koňa s rukou dole len ťahajú do huby, zastavujú, otáčajú a robia kadejaké kúsky, ktoré sú však úplne mimo všetku teóriu a prax a najmä, je to mimo filozofie drezúry.  

Dúfam, že tento článok objasnil problematiku rúk hore/dole, že to vysvetlil dostatočne a že po prečítaní sa aj zástanci nízkej ruky v akejkoľvek situácii aspoň na chvíľu zamyslia :) 

Zdroj textu: Philippe Karl - Omyly modernej drezúry, str. 64-67
Zdroj obr. 1: Philipp Karl - Omyly modernej drezury, str. 64
Zdroj obr. 2: Philipp Karl - Omyly modernej drezury, str. 65
Zdroj obr. 3: Philipp Karl - Omyly modernej drezury, str. 65
Zdroj obr. 4: Philipp Karl - Omyly modernej drezury, str. 66
Zdroj obr. 5: Philipp Karl - Omyly modernej drezury, str. 66 
Zdroj obr. 6: Philipp Karl - Omyly modernej drezury, str. 67